The North Face Lavaredo Ultra Trail 2015 - GPS záznam

Tento záznam je žiaľ vďaka pomerne závažným nedostatkom hodiniek  Garmin Fenix 3 nekompletný. No som vďačný, že vôbec nejaký existuje, pretože už už to vyzeralo, že moje dáta sú nenávratne stratené.

Záznam odporúčam pozerať na PC a v pravom hornom rohu je potrebné prepnúť na metrický systém.

https://connect.garmin.com/modern/activity/818517225

The North Face Lavaredo Ultra Trail 2015, alebo ako si dospeláci plnia sny

 

Niekoľko slov na úvod

     Tesne po ukončení Pražskej stovky v decembri 2014 som sa rozhodol, že zo stovkami nadobro končím. Zaprisahával som sa, že už nikdy viac také utrpenie nechcem zažiť. Predpokladám, že takéto pocity zažilo veľa stovkárov, možno všetci. A väčšina stovkárov zažíva aj druhý pocit, ktorý príde veľmi skoro po tom, ako sa dotyčný jedinec po preteku spamätá. Tento pocit je túžba po tom, že EŠTE! Ešte jednu, a potom to asi nechám. Slovíčko asi je veľmi dôležité, pretože umožňuje slovo vziať späť. No a čo sa mňa týka, tento druhý pocit prišiel o dva dni po preteku, presnejšie počas cesty vlakom domov, vedel som, že aspoň EŠTE jednu chcem zažiť a samozrejme, hneď som si zaargumentoval, že táto bude posledná .... A pretože pôjde o poslednú stovku, tak by som ju chcel vo veľkom štýle predsa. Akonáhle som prišiel domov, sadol som za stroj a začal hľadať. Netrvalo dlho a objavil som - Lavaredo Ultra! Fúúú, to by bola bomba !!! Avšak po prečítaní registračných kritérií som vychladol - síce som kvalifikačné kritéria ohľadne počtu UTMB bodov spĺňal, no záujemcov je viac, ako môžu prijať a tak sa losuje. Pri mojom šťastí ma isto vylosujú .... ale medzi tými, čo neberú. No nevzdal som to a začal som pátrať a nakoniec som aj vypátral - v Česku. Dozvedel som sa, že český Salomon-run.cz  organizuje zájazd, ktorý okrem cesty, ubytovania garantuje aj miestenku na pretek!!!! A tak som po dohovore s mojou manželkou napísal ing. Janovi Weberovi, majiteľovi obchodu a prihlásil sa. Všetko vyzeralo úžasne, no začiatkom roku  som dostal mail, kde mi s ľútosťou oznámili, že zájazd sa pre nedostatočný záujem ruší. Dobrou správou bolo, že miestenka na pretek mi zostáva, ak budem mať záujem, dokonca som mohol prihlásiť aj dvoch svojich bežeckých kamarátov, ktorí chceli bežať kratší 47 km pretek - Cortina Trail. A záujem som rozhodne mal!!! Ing. Webera považujem za veľmi seriózneho a slušného pána, pretože mi hneď v niekoľkých veciach vyšiel v ústrety, za čo som mu nesmierne vďačný. Následne sme sa bezproblémovo elektronicky zaregistrovali. Okrem mňa náš miniatúrny team tvorili  rýchlobežka Maroš Hárenčák a bežecký nováčik Martin Kušnier alias Kuško. Zakiaľ čo Maroš mal za sebou niekoľko pretekov, Kuško dovtedy prakticky nebehal a už vonkoncom nie do kopca! Od tohto okamihu už šlo všetko hladko a naše systematické tréningy a celková príprava mohli začať. Približne mesiac pred začiatkom preteku sme si zabezpečili ubytovanie v hoteli vzdialenom približne 25 km od Cortiny D'Amprezzo.

Začiatok cesty (náš miniteam + Lenka Kyselicová)

 O preteku

     The North Face Laveredo Ultra (ďalej len LUT) je prestížny pretek, ktorý je zaradený do svetovej série ultra behov (Ultra-Trail World Tour), do ktorej patrí aj kultový UTMB. Pretek začínal v mestečku Cortina D'Amprezzo, snáď najkrajšej oblasti talianskych Dolomitov. Parametre trasy boli nasledovné: 119 km a 5850 pozitívnych metrov prevýšenia - skoro ako u nás vo Fatre.... Cortina Trail mal rovnaké miesto štartu a pre pretekára znamenal zdolať 47 km a 2650 m prevýšenia. LUT začínal 26.6.2015 o 23:00 a Cortina Trail 27.6. o 8:00 ráno. Kratší pretek mal spoločný začiatok a záver dlhšej trasy. Lepšiu predstavu získate pri zhliadnutí mapy a profilu trasy. Predpokladám, že vám práve začína tiecť slinka, nič si z toho nerobte, rovnako som sa cítil aj ja.

Mapa trasy LUT
Profil trasy LUT
Zoznam kontrol LUT

Mapa trasy Cortina Trail

Profil trasy Cortina Trail

Zoznam kontrol Cortina Trail

Začiatok ....

     Do auta sme sadli ráno, jeden deň pred začiatkom preteku. Cesta bola príjemná a pomerne rýchla a podvečer sme ohúrení panoramatickými výhľadmi neskutočných kopcov boli na mieste. Ubytovanie bolo parádne, hotelík zašitý pod obrovským kopcom, síce skromný ale lacný - 60 Eur/noc za štvorlôžkovú izbu predstavoval polovičnú cenu ubytovania v Cortine. Ráno sme sa vybrali na Olympijský štadión, kde sa konala registrácia. Prišli sme dosť neskoro a tak sme si odstáli vyše hodiny v rade. Registrácia šla značne pomaly, čo mali na svedomí vykukovia, ktorí nemali kompletnú povinnú výbavu a snažili sa kontrolu rôznym spôsobom oklamať - napr. vytiahnuté podkolienky a na pol žrde spustené trenírky mali imitovať dlhé nohavice :). Organizátori ich však trpezlivo no neústupne presvedčili, čo všetko treba mať a tak to celé trvalo pridlho. Na druhej strane som sa nikam neponáhľal a tak mi to zdržanie vlastne nevadilo a v kľude som si mohol poobzerať konkurenciu, ktorá vlastne konkurenciou nebola. Pri registrácii sme okrem kontroly výbavy dostali tričko, čip so štartovým číslom (na ktorom bol veľmi vtipne a múdro (dole hlavou) vytlačený profil trate a dôležité telefónne čisla a igelitový vak, v ktorom sa dali transportovať náhradné veci do Rifugio Auronzo na 48 km. Vak bol dostatočne objemný na to, aby sa do neho zmestili napr. náhradné veci vrátane záložných tenisiek, gélov, batérii a podobne. Ja som túto možnosť plne využil (podobne ako takmer každý) a hlavne som si nechal poslať gély, ktoré som tak nemusel zo sebou vláčiť od štartu, no pribalil som aj náhradné oblečenie a rezervné obutie.  Na vak sa nalepilo štartové číslo a večer pred pretekom sa odovzdal organizátorom.  Pri registrácii sme tiež dostali druhé číslo, ktoré sa umiestnilo na tašku, v ktorej sme si nechali veci na prezlečenie po dobehnutí.  Po zaregistrovaní sme si pozreli Expo, kde ponúkali všakovaké lahôdky vo forme bežeckých pomôcok, odevov a topánok. Samozrejme nakupovali sme ako zmyslov zbavení, veď je treba využiť značné zľavy :). Deň nám ubehol pomerne rýchlo a už tu bol podvečer a záverečné balenie na pretek. Balili sme sa všetci a tak som zistil, že váha môjho vaku je asi dvojnásobná v porovnaní s vakmi mojich kamarátov. Hlavne, že som im zdôrazňoval, ako treba zvažovať každý gram! Popravde bol som na pokraji zúfalstva. Hoci som mal všetko prevážené, koncová " pocitová" váha mi pripadala neúnosná. A tak som začal prebaľovať .... z vaku mi postupne zmizol záložný zdroj na dobytie hodiniek a telefónu, z náhradnej batérie na čelovku Petzl Nao, som si zobral len akumulátor, nepremokavú bundu a nohavice som vymenil za ľahšie pertexové, dokonca som odpustil  trochu vody s fľašiek .... Viac sa robiť nedalo. A už tu bol večer a čas pobrať sa do Cortiny. Pobrali sme sa na pasta párty, kde sme si zajedli celkom dobré cestoviny, opakovane som si odskočil a nakoniec som do seba natlačil energetickú kašu B4 od Nutrendu. Nemal som pri sebe teplú vodu, ale šlo to zarobiť aj zo studenou. O 22:00 sme sa pobrali na námestie, kde štartoval pretek. Pretekárov tu zatiaľ nebolo veľa, no tušil som, že bude nával a tak som prezieravo zaujal pozíciu v prvej tretine štartového poľa. Moje predpoklady sa potvrdili, pár krát sme sa obzreli a zrazu bolo námestie plné pretekárov a už sa dopredu takmer nedalo dostať (teda okrem zopár "horolezcov", ktorí preliezali zátarasy). Vycucal som jeden dlhý a jeden krátky gél, ktoré som zapil pol litrom ionťáku. Stretávam skupinku krajanov a tak v tom dave vytvárame taký slovenský miniostrov. Zisťujem, že aj keď sa nepoznáme, máme spoločných známych, neuveriteľné. Ako sa štart blížil, atmosféra začala hustnúť, až sa dala krájať. Všetko na mňa pôsobilo, bežci, svetlá, diváci, kamaráti, predstava trate, ktorú si predstaviť ešte neviem a hlavne pocit začiatku nepredstaviteľného dobrodružstva.  Ja, čo som ešte pred dvomi rokmi vôbec nebehal a už vôbec nie do hôr, stojím tu na štarte s ďalšími spolubláznami. Neskutočné!

Alea acta est, čiže kocky sú hodené ...

 

    A je tu štart ... epická hudba, následné odpočítavanie a už sa celá masa hýbe. Tento pocit je zatiaľ najlepší, prišla úľava, že už to konečne začalo, no najviac na mňa pôsobia okolitý diváci, vystrkujúci na mňa ruky, aby som si s nimi ťapol ! Ja, chlapec z Martina !!! Bežím vyškerený ako lečo. Ešte pred koncom mesta čelo preteku začína naberaťpodľa očakávaní tempo, vedúci bežci sú už dávno preč a len občas preblikujúce čelovky v diaľke dávajú tušiť, že už ich ani náhodou počas preteku nestretnem.  Za mestom sa terén začína dvíhať a po krátkom asfaltovom úseku zatáčame do lesa. Čelovku zatiaľ nezapínam, pretože okolitý bežci svietia ako diví a tak šetrím batériu. Úvodná časť preteku je behateľná, vzdialenosťou aj stúpaním približne charakteru výbehu na Martinské Hole serpentínami. Nahor mi to ide celkom dobre a predbieham pomerne veľký počet pretekárov. Po dosiahnutí vrcholu sa terén sklápa a nasleduje klesanie, kde sa karty menia a napriek tomu, že bežím svižným tempom, ma mnoho bežcov predbehne. Takto to nakoniec bude takmer počas celého preteku. Na začiatku boli mnohí bežci premotivovaní a na môj vkus predbiehali na daný typ terénu dosť nebezpečne a aj ma to celkom vyvádzalo z vnútornej rovnováhy, pretože nerád niekomu zavadziam, no tiež som nemal záujem o vyvrtnutý členok hneď v úvode preteku. Nasledoval asi 7 km úsek po

dosť širokej ceste, pričom väčšia časť trasy bola rovinatá, prípadne s miernym stúpaním alebo klesaním. Tento úsek sa bežal veľmi dobre a šlo rýchlym tempom. Na psychiku pôsobilo dobre aj to, že na každej križovatke sa vyskytovali miestny fanúšikovia, ktorí oduševnene povzbudzovali. Zhruba na 18-tom km bola prvá občertstvovačka. Systém fungoval veľmi dobre - dobrovoľníci boli usmiati a ochotní. Na stanici sa dala doplniť voda alebo ionťák (podujatie spolusponzoroval Isostar) a dalo sa zajesť - syr, saláma, hrianky s nutelou či lekvárom, hrozienka, soľ ....   Chvíľku som si odpočinul no snažil som sa moc nezdržovať a utekal som ďalej. Charakter terénu bol dosť podobný predchádzajúcemu úseku. Nie príliš strmé behateľné stúpanie a následne svižný zostup. Tu sa začínali tvoriť prvé "vláčiky" bežcov, žiaľ pre charakter terénu som upustil od predbiehania a tak som musel prispôsobiť tempo, čo mi nerobí moc dobre. A tak prišla aj prvá kríza - začal som si cítiť stehná. Kým stihlo byť zle, bola tu druhá kontrola - Federavecchia, kde som mohol trošku vypustiť paru a načerpať energiu. Dobre mi to padlo. Pred kontrolným bodom sa opäť nachádzalo množstvo

fanúšikov a ich povzbudzovanie mi nalialo nové sily do žíl. Obdivoval som ich, pretože už bola hlboká noc a im sa nelenilo stáť von. Posilnený som vybehol do tmy a pokračoval ďalej. Stúpanie k jazeru Mizurina si moc nepamätám, pretože ma znovu rozboleli stehná a cítil som únavu. Akonáhle sa terén sklopil, užil som Carbonexovú tabletku a s prekvapením so zistil, že všetky ťažkosti, ktoré som dovtedy mal, do 10 minút úplne zmizli. Ba navyše som sa cítil plný síl. Tak sa stalo, že okolo jazera som prešprintoval ako by som bol na začiatku preteku. Začalo svitať. Za jazerom začalo stúpanie na najvyšší bod preteku - Lavaredo. Bol som stále plný síl a aj keď stúpanie bolo značné a nebehateľné, dokázal som rezkou chôdzou predbehnúť veľké množstvo pretekárov. Vám priatelia z Malej Fatry dokážem toto stúpanie prirovnať približne k výstupu na Kľačiansku Maguru. Na vrchole ma čakala teplá a útulná chata a hlavne môj vak s náhradnými vecami. Na chate bola teplá strava, maséri a vôbec full service. Jedine pán obsluhujúci časomieru sa tváril veľmi tajomne a ani za svet mi nechcel prezradiť moju aktuálnu pozíciu v bežeckom poli. Asi to bolo nejaké štátne tajomstvo a tak som sa s tým zmieril a ďalej moje umiestnenie neriešil. Popravde, bolo mi to dosť jedno.   Z vecí, ktoré som si mohol vymeniť som si zobral len gély a nasáčkovaný ionťák. Na občerstvovačke som strávil približne 20 minút a tak bol najvyšší čas pobrať sa ďalej. Z vyhriatej chaty sa mi do chladu moc nechcelo, no bolo treba ísť. Nasledujúcich 20 minút som bežal s otvorenými ústami, pretože som bol ohúrený neskutočnými výhľadmi. Bežalo sa okolo Tres Cimes a jednoducho to musíte zažiť aby ste pochopili. Tento úsekom bol rovinatý. Ako sme kopčeky obehli terén sa prudko sklopil a v technicky ťažkom teréne sa bežalo smerom dolu. Teda ja som väčšinou kráčal, pretože som bežať nedokázal. Každý dopad na tvrdé a ostré skaly mi spôsoboval bolesť. Na tento úsek nespomínam moc dobre. Po zbehnutí do údolia bolo potrebné prekročiť rieku. Čítal som si veľa filozofických úvah, či si treba vyzuť topánky alebo nie, no ja som to moc neriešil a rieku jednoducho prebehol. Dokonca to bolo príjemné ochladenie ubolených nôh.  Terén sa zrovnal a po menšom stúpani a klesaní nasledovala občerstvovacia stanica (kde mali zavárané ovocie -mňam). Konečne som bol za polovicou. Opäť ďalší boľavý zostup, ale vo veľmi príjmenom teréne - lesíku a následne sme sa

napojili na spoločný úsek s bežcami Cortina Trail. Terén sa zmenil na technický, kamenistý s pomerne príkrymi zrázmi a úzkymi chodníkmi, pre stúpanie sa bežať nedalo. Vycupitali sme na takú kamenistú až púštnu krajinu, ktorou pretekala rieka, ktorá za seou zanechala obrovské pole makadamu. V kombinácii s otvorenými terénom a páliacim slnkom dostalo telo ďalší úder. Aj tu sa niekoľko krát prekračovala rieka, no našťastie bol stav vody dosť nízky a tak som si namočil pravú nohu len raz.  Po nekonečnom, technicky náročnom ale zato nádhernom motaní sa po ostrých kameňoch konečne dobieham na občerstvovaciu stanicu Rif Col Gallina. Veľmi dobre mi padlo pivko, ktoré mi podal so sprisahaneckým žmurknutím jeden z organizátorov. Konečne sa terén zmenil na lesnú cestu a tak som dokázal bežať. Nasledoval výstup na druhý najvyšší vrchol preteku Rifugio Averau, ktorý pre mňa nebol zásadnejšie náročný. Hore hlavný sponzor zorganizoval osvieženie vo forme horúceho čaju, ktorý mi padol vhod. Zostup sa niesol opäť v znamení ťažkého technického terénu, ktorý som nedokázal bežať. Boleli ma premočené chodidlá a tiež som si cítil stehná. Hurá, som na predposlednej kontrole Passo Giau, situáciu mám pod kontrolou a kedže mi pivko na predchádzajúcej kontrole zachutilo, rozhodol som sa, že si kúpim v blízkej reštike druhé a takýmto spôsobom načerpám sily na finálne úseky. Prišla mi správa, že Maroš dobehol a že o Kuškovi nič nevie. Manželka s chlapcami ma povzbudzuje na diaľku a nalieva mi do žíl toľko potrebnú sebadôveru. Je

čas ísť a tak dopíjam pivo a v tom na stôl začínajú padať prvé kvapky dažďa ... do kelu! Nad horami sa zablysne a následne zahrmí. Presne to, čo som nechcel. Váham, či ísť ďalej. Pýtam sa časomerača, ako to s počasím vyzerá. S kľudným výrazom v tvári mi vysveľuje, že sa nemusím obávať, pretože búrka je podľa jeho údajov z počítača presne na opačnej strane ako je trasa. Keď mu ukazujem olovené mraky a blesky práve nad našou trasou tak len nechápavo krúti hlavou a vytrvalo tvrdí, že mám byť pokojný, pretože búrka je predsa inde. No čo už. Po krátkej úvahe na seba navliekam pertexovú bundu a gate  a rozhodujem sa pokračovať zavesený za malú skupinku bežcov. Hodinky na ruke mi zavibrujú a zhasnú - došla im energia. Aspoň že mám appku v telefóne a tak ho vyťahujem aby som ju spustil. Stihnem si ešte prečítať správu od Kuška, že aj on je v cieli a že ma počkajú na lavičke. Následne ešte stihnem zazrieť v rohu telefónu údaj o batérii - 1% a už nechápavo čumím na čiernu obrazovku. Do kelu!!!!! Zrovna teraz. Spomínam na externú batériu, ktorú som vyložil. Nedá sa nič robiť, treba pokračovať. Nadávam si popod nos, dážď je čoraz prudší, blesky nám lietajú nad hlavami. V snahe ukľudniť sa odhadujem vzdialenosť búrky - záblesk - jeden - báááác, hrom sa ešte dlho ozýva medzi horami. Takže som rovno v búrke. Paráda. Z dôverou zovriem karbónové paličky (mimoriadne dobrý vodič elektrického prúdu), sklopím hlavu a ako posledný z vláčika ticho nasledujem spolubežcov. Ani za nič ich nemienim nechať odísť, aj keď sa neskutočne jedujem na chlapa predo mnou, ktorý drží paličky za sebou spôsobom akoby lyžoval a tak sa mi  mihajú pred nosom... júúúj ako by som ho ! Zúrivo mu občas do nich udriem vlastnými palicami ale chlap nereaguje. Cestu moc nesledujem iba sa snažím vyhnúť bystrinám, ktoré rýchlo vznikajú na horských chodníčkoch. Všetko je premočené, my tiež. Spomínam na svoju nepremokavú výbavu, ktorú som nechal v náhradnom vaku. Búrka ustáva, ani si to neuvedomujem, no zdvihol sa chladný vietor. Terén začína klesať a spolubežci sa rozbiehajú, ja pre bolesť nemôžem. V diaľke vidím poslednú občerstvovačku. Vietor, zima, vyčerpanie s neschopnosťou bežať si vyberajú svoju daň. Je mi hrozná zima, drkocem zubami a rozmýšľam, že ak rýchlo niečo nevymyslím, bude zle, veľmi zle. Prinútim sa dať dole batoh a následne bundu. Vyťahujem náhradné tričko a rukavice. Znovu bunda, ruksak a už je dobre. Pokračujem ďalej a viem, že to už zvládnem. Na občerstvovačke na seba ešte natiahnem elasťáky. Posledný úsek je snáď najnáročnejší. Prudké klesanie, mokrý terén a technické pasáže v šmykľavom blate medzi

kameňmi a koreňmi. Oproti mi vybieha starostlivý dobrovoľník a pýta sa, či som OK. Prichádza varovať pretekárov, aby sa tento úsek nesnažili bežať. Mňa to teda rozhodne ani len nenapadne.
Unavený a ubolený sa len pajdám po horskej ceste, ako inak kamenistej. Skúšam bežať ale nejde to. Modlím sa za asfaltku, ktorá stále neprichádza. Konečne vybieham z lesa, lúka a v diaľke domy. Už je dobre. Začínam utekať, konečne asfalt. Vbieham do mesta a nálada sa mi prudko zdvíha. Opäť množstvo divákov, usmiatych, v očiach im čítam obdiv. Znova sa škerím a prebieham cieľom. Poviem pár nezmyslov do mikrofónu, odovzdám čip a dostanem finišerskú vestu.  Na všetko zlé je zabudnuté, ostáva len pocit opojenia. Dokázal som to.

Výsledky

Kompletné výsledky LUT

Kompletné výsledky Cortina Trail

Pozitíva:

Diváci všade na trati. Turisti, ktorý z diaľky uhýbajú z trasy. Doslova všetci povzbudzujú. Organizátori a polícia, ktorí zastavujú dopravu a to spôsobom, aby bežci nemuseli ani náhodou spomaliť. Občerstvovacie stanice.

Negatíva:

 žiadne

Chyby:

Chýb som spravil hneď niekoľko:

- nekontroloval som stav batérie mobilu
- nevhodná obuv (Inov8 Race Ultra 270), väčšina závodníkov si obula Hoka One alebo Techniky
- na budúce si zo sebou zoberiem aj nepremokavú bundu a nohavice
- Garminu by som veľmi rád "vyčistil" žalúdok za ich Fenix 3 - slabá výdrž batérie a poškodený gps záznam
- nezobral som si náhradné ponožky
- obliekol som si nové oblečenie bez toho, aby som ho vyskúšal (áno som hlupák), moje nové nohavice Compressport sa mi za to odmenili podliatinami na stehnách
- stratil som náhradný akumulátor do Nao
- zabudol som si papierové vreckovky (na druhej strane už viem, prečo je v odporúčanej výbave elastický obväz - oceníte, keď na vás príde slabá chvíľka - čistý luxus ! :) )

Moja výbava:

Compressport tričko a kraťasy
Tenisky Inov8 RaceUltra 270
Buffka Buff
Kompresné návleky Skins (na ruky aj lýtka), v zálohe som mal kompresné návleky Eleven
Čelovka Nao + náhradný akumulátor
Bežecká vesta Salomon S-Lab Adv Skin 12 + 3 fľaše na vodu Salomon
Bežecké paličky Black Diamond Ultra Distance
Ponožky Salomon S-Lab
Rukavice Montane Prism Glove

Slnečné okuliare
Šiltovka Inov8
Fukerky gate Newline
Fukerka vetrovka s kapucňou Benesport
Tričko s dlhým rukávom Newline
Elasťáky Newline
Návleky OutdoorResearch
Strava od Nutrendu

Slovo na záver

Z hľadiska priebehu preteku som postrehol jedno - množstvo elitných bežcov išlo akosi naľahko. Po prečítaní článku na Rungo mi to doplo. Eliťáci majú podporné teamy na trati. Asi to nie je zakázané, no mení to veci úplne zásadne a nemyslím si, že je to fér. Zakiaľ čo ostatní bežci si musia nosiť všetku povinnú aj doplnkovú výbavu zo sebou, elita beží naľahko a v prípade, že niečo potrebuje alebo nepotrebuje (strava, voda, suché tenisky, paličky, oblečenie, čelovka...) mu ju jednoducho podporný team dodá. Odhadujem, že takto ušetrený jeden kilogram váhy umožní dobehnúť o hodinu skôr (možno aj viac). Tým pádom výsledky eliťákov a nás ostatných nemá zmysel porovnávať. Nechcem tým znevažovať ich obdivuhodný športový výkon, iba chcem na tento fakt upozorniť.(Väčšinou sa o tomto nedočítate a do zákulisia pretekov nevidíte).

Poďakovanie

V prvom rade ďakujem svojej rodine, bez ich podpory by to jednoducho nešlo
Taktiež ďakujem všetkým priateľom, ktorý ma podporili

Osobitne by som rád poďakoval:


Ing. Janovi Weberovi -  firma Salomon-run.cz  
Mgr. Dušanovi Prachárovi - Win s.r.o. zástupca firmy Nutrend na Slovensku
Kamarátke Lenke Kyselicovej - zastúpenie firmy Eleven Sportswear  a SportProfi
Kamarátom Edovi Grolmusovi a Petrovi Móricovi - zastúpenie firmy Buff
Petrovi Verčekovi - autorovi mojej profilovky

A ešte posledná - reklamná :)