pondelok 1. augusta 2016

Ronda dels Cims

Prológ

.... človek vydrží strašne veľa, mnohokrát  spadnúť na dno a opätovne sa vzchopiť a odraziť. Prípadne to dno preraziť a objaviť tak celý vesmír možností a tiež aj pádov na nové dno. A celý tento proces sa môže opakovať. Dokedy? To neviem, teda zatiaľ....


Začiatok

Pred rokom som sa na Lazovej stovke zoznámil s Honzom Suchomelom. Chvíľu sme sa rozprávali o rôznych pretekoch, no podvedome som spozornel, keď Honzo zasnene povedal: "Já byl  na Rondě, jó to byl závod!".  Potom som to pustil z hlavy a až po trištvrte roku som si spomenul ... Rozmýšľal som s Kuškom, čo ďalej a spomenul som si. Navyše registrácia bola vtedy jednoduchá, kritéria som spĺňal a preplnený zoznam záujemcov tiež nebol. Veľmi rýchlo bolo rozhodnuté - teda po nevyhnutnej rodinnej rade. Nakoniec všetci boli spokojní, pretože sme sa spoločne zhodli na myšlienke spojiť pretek s rodinnou dovolenkou. Hurá, nová výzva! Asi zatemnenie mozgu...

Príprava

Postupne mi to začalo dochádzať. Toto nebude jeden z tých ľahších pretekov, 170 km/13300 m+ .... No nezvyknem brať slovo späť. Trať sa jednoducho predstaviť nedá... je to podobné ako by si si mal predstaviť výhru 170 miliónov Eur. Nič ... iba číslo.  A ešte jedna vec, s Kuškom sme historicky prví Slováci, čo sa do Andorry prihlásili, waw ďalšia výzva. A tak som sa do toho pustil ... mentálne aj tréningovo.  Študoval som profil trate, čítal blogy, pozeral videá. Bolo mi čoraz jasnejšie, že rýchlosť je pri tomto preteku nepodstatná, ale budú potrebné "výškače". Tak som začal kombinovať  pomalé dlhšie výbehy a zbehy s vertikálami a prudkými zbehmi.  V zime skialp.  Pridal som beh aspoň s čiastočnou výbavou na chrbte a s paličkami (a to aj vtedy, keď mi boli úplne nepotrebné).  Dolaďujem výbavu a výživu, chcem mať istotu, že veci mi budú sedieť. Po určitej dobe som toho však začínal mať plné zuby - logicky, veď trať sa opakovala. Tak som to začal kombinovať s horským bicyklom... Kurnik - veď je to zasa tá istá trasa! A tak som prešiel k cesťáku. Celkom zaujímavá skúsenosť. Navyše ako som po očku  na Strave pozoroval iných skúsenejších bežcov z Čiech, všetci jazdia!!! V rámci prípravy som zaradil do programu dve stovečky - obľúbenú Lazovú stovku  a veľmi pekný výlet s kamarátmi - polovičnú trasu Ivana Martyneka "Okolo  Turčianskej záhradky". Čaro tejto spontánnej akcie bola v tom, že sme si všetky veci (vrátane stravy) niesli so sebou a vodu pili z prameňov. Nádherný "čistý" štýl.
Ani sme sa nenazdali a už sme leteli do Barcelony. Z Barcelony je to 3 hodiny autobusom do hlavného mesta  Andorra la Vella, prapodivného štátu Androrra. Odtiaľ  20 minút taxíkom do nášho hotela, asi 2 km za Ordinom, dedinou kde štartoval pretek.  

Pretek


Podvečer pred pretekom si vyzdvihnem veci, rozdelím výbavu do  dvoch drop bagov a dokonca idem na briefing so svojim synom. Na štart kázali prísť o šiestej, tak som prišiel 6:15 - medzi prvými. Skontrolovali mi, či mám hliníkovú fóliu a pustili ma do priestoru štartu, ktorý sa postupne zaplnil pretekármi. Kolorit a atmošku dopĺňala miestna kapela mladých bubeníkov. Neskôr epická vážna hudba, napätie stúpalo, pulz sa zrýchľoval, potom už len ohňostroj a masa sa pohla. Venga! Venga! Vengaaaaaaa!!!!!! ričal dav okolo. Rozlúčil som sa pohľadom s Katkou a deťmi, vypol mozog a rozbehol sa. Pôvodnú striedmu taktiku som na poslednú chviľu zamenil - bežal som relatívne svižne, pretože som mal informáciu o hroziacich zápchach a to nemám rád. Rád si diktujem tempo sám. Úvodných 4-5 km bolo relatívne bežateľných, striedali sa strmšie úseky s miernymi stúpaniami. A skutočne predbiehanie v týchto úsekoch bolo relatívne problematické.  Bežalo sa veľa v lese a zatiaľ sme moc nevideli kam to vlastne ideme. No to sa čoskoro zmenilo. Les ustúpil a odkryli sa tí velikáni. Á kruci! Kam som sa to ja len dostal! Som 2000 m vysoko a cítim sa čudne, mám pocit tlaku v hlave, stále mi tečie z nosa a neskutočne dychčím. Občas sa zastavím, aby som fotil tú nádheru. Vôbec mi nevadí, že ma vždy niekto na takejto zastávke predbehne. Času predsta dosť.  O necelé 3.5 hodiny som na prvej kontrole - chata Sorteny (21 km). Hoci som pôvodne plánoval minimálne zdržanie, nakoniec toto vyšlo na niekoľko desiatok minút. Musel som vypustiť paru. Pokračujem ďalej, na ceste sa otvárajú neskutočné údolia lemované horami. Hoci oficiálny profil trate ukazuje len pílu strmých zostupov a výstupov, realita je trochu iná - medzi oficiálnymi vrchmi sú také neoficiálne menšie mršky - síce krátke, ale strmé. Stále a dookola, celú trať. Nuž čo, buď si zvykneš, alebo nezvykneš. Ďalších 10 km a po 2,5 hod a som na druhej občerstvovačke Coma d'Arcalis. Pomerne pekná a veľká turistická chata. Nahádzal som do seba nejaké pomaranče, vypil kolu, napil sa vody, zobral polievku - a švacol zo sebou na lavicu. Ufff, mám dosť. Rodinný príslušníci pretekárov sa mihali okolo svojich favoritov, nosili im jedlo, masírovali nohy.... luxus! Doplnil som vodu do flašiek, napil sa a už nebola iná zámienka prečo ostať, treba sa pohnúť ďalej. Moc sa mi nechce, ale skutočne už musím. Prvý raz si uvedomujem, že som ešte nečúral a to napriek tomu, že  do seba lejem objemy tekutín. Čudné. Musím to sledovať.  Postupujem po tej pílke ďalej. Dychším ako pred smrťou, ale šlapem koľko to ide. Zbehy robím zľahka. V tom teréne s ostrýmiskalami to ani inak nejde. Teda aspoň mne nie. Konečne sa dostávam k ďalšej občerstvovaške Pia de l'Estany. Táto malá chatka je umiestnená pod najvyšším vrchom preteku. Hneď sa vrhnem k stolu s jedlom - inštinktívne siahnem na  melóny - červené aj žlté. Sú luxusne nakrájané na pyramídky. Stačí odkusnúť a zvyšnú šupu odhodiť. Mozog mi exploduje. Áááááááááááá. Neuveriteľná lahôdka! Neviem sa toho dojesť a ľudia okolo tiež nie. Škeríme sa na sebá ako lečá, žujeme a krochkáme blahom.  9 hodín behu je za mnou. Strategicky sa zložím ku prameňu a zavolám Katke - ešte žijem. O chvíľku sa mi prihovorí Martin Hlaváč, borec z Česka. Tiež sa zoznámim s Jozefom Schovánekom,    s ktorým strávim nejednu chvíľku a Přemyslom Kocyanom. Martin ešte ostáva, ostatní sa pohli. Aj ja by som sa mal. Pozviecham sa a odchádzam. O chvíľku na mňa kričí nejaká pani. Heeey! Wait!!!! Tak na ňu počkám. Pani na mňa kuká a spustí.... Are you sure? Pani zlatá, jasné že som si istý, čoby som tu už len robil? (tak odpovedám ... Yes I am). Hmmm, pani mi začne trhať časť z pripnutého čísla. Civím na ňu, ale môj bezkyslíkový mozog zatiaľ nereaguje. Asi chce ústrižok za jedlo, zabudli si ho zobrať a tak ma dobehla aby neboli škodní. No v tom sa pani  pokúsi odtrhnúť moje číslo! Ho ho hoooooo! Hell! What are you doing????  zrevem na ňu. A v tom mi to celé došlo... Vybral som sa opačným smerom a pani si myslela, že vzdávam pretek.... Do kelu! To bolo tesné!!! Znovu mi zlepia číslo 3M páskou a s ospravedlňujúcim pohľadom ma prepúšťajú na cestu smerujúcu na Comapedrosu. Vrch vysoký 2930 m. Po krátkom miernom stúpaní sa dostávame do čistého vertikálu tvoreného z voľne pohodených skál. Prestávky sú čoraz častejšie, dýchanie je plytšie a rýchlejšie.  O 2 hodiny som hore, nasleduje foto a kontrola čísla. Počujem gajdy. Tak toto je vec! Chlap tam zahrá každému, následne mi ukazuje horizont. Smeje sa. Nechápem prečo až dovtedy, kedy sa ho nespýtam, že či nevie, kadiaľ pobežím. Znova úsmev, potom ukáže horizont, kde sa týči nekonečná hradba vrchov. Tadiaľ všade pobežíš my friend. Už chápem a radšej sa už nič nepýtam. Chvíľku sa rozhliadam (áno, bolo to nádherné, ale euforický som v tej chvíli rozhodne nebol) a začínam zbiehať dolu šialeným  terénom plným štrku (záujemcovia môžu ísť trénovať na haldy kameňov pred tunelom Dubná skala, ha ha ha ). Zbeh končí na snehovom jazyku, ktorý ústi do plesa. Tohto roku to nebolo moc dramatické a nemyslím si, že by hrozil pád do vody. O chvíľu som na občerstvačke - Refugi del Comapedrosa. Ešte stále som nečúral ... hmmm, čo sa do čerta deje? Hneď na úvod ukecávam prevádzkárku chaty a  kupujem si pivo, teda dve. Júúúj, len tak vo mne zasyčia. Konečne začínam cítiť plný mechúr. Odteraz už nemám problém. Ďalší úsek sa mi páčil, pomerne dlhý úsek bol bežateľný a tak som sa do toho konečne mohol trošku oprieť. Záver bol v znamení strmého zostupu, tu už som znovu trpel. Zbeh sa končil pod celkom strmým lyžiarskym svahom. Moc ma to stúpanie teda nenadchlo. Nakoniec to nebolo až tak zlé ako sa to na prvý pohľad javilo. Čakala ma chata plná jedla. Žiaľ občerstvenie bolo vonku. Stretol som tu Jozefa a tak som si von sadol na schodík. Bol už večer a schladilo sa. Po niekoľkých minútach som sa začal triasť. OK, treba dať teplú polievku, vravím si. Zoberiem si tanier plný polievky do rúk a okamžite začína byť jasné, že ho nebudem schopný pre triašku odniesť. Láskavá mladá pani pri občerstvení to okamžite pochopila, usmiala sa na mňa, zobrala mi tanier a odprevadila ma dnu do chaty. Ó! Ďakujem moc!!!! Sama stála v krátkom tričku, veste a krátkych nohaviciach, doteraz nechápem. Veľmi podobný scénar sa odohral o chvíľku, keď som si do pohára nalial Colu.... no to už som sa zaprel a odniesol som si pitie sám.  Vzhľadom k tomu, aká mi bola zima, rozhodol som sa prezliecť- navliekol som na seba merinové tričko s dlhými rukávmi a na kraťasi som nasúkal elasťáky. Chvíľku to trvalo, ale postupne som sa zohrial. Pohol som sa ďalej a  terén bol znovu dobre behateľný. Zotmelo sa a tak som vytiahol čelovku. Posledný vrch tohto úseku - Bony de la Pica som zdolal pomerne ľahko a v dobrej nálade.  Nasledoval drsný strmý technický zostup. Kontrola na vrchu ma s úškrnom upozornila na šmykľavý terén. Rovnakým úškrnom som im odpovedal OK, don't worry! A o 10 metrov už ležal predo mnou pretekár. Kričím mu, že nech ide opatrnejšie. A o ďalších 10 metrov už ležím aj ja. Vbehol som do strmého svahu, kde bol čistý prach a to už bolo na podrážku tenisiek moc.  Tak si hovorím - choď opatrnejšie :) a spomalím. Neskôr prichádzame k strmému technickému zrázu, kde sú reťaze a organizátori tam umiestnili záchranársky tým, ktorý ochotne bežcom pomáha dolu. Švihám po  reťaziach dolu a moc si okolie nevšímam. Je tma. Našťastie. Myslím, že za svetla by som tade šiel štvronožky, pretože podo mnou sa otvárala prázdnota. Zvyšná časť trasy bol zbeh pod úroveň 1000 m.n.m. Terén je behateľný, Čelovku zapnem na maximálny výkon a oprem sa do toho. Dobieha ma nejaký týpek a veľmi si sedíme. Letíme dolu a predbiehame dosť veľa bežcov. Následne mi čelovka varovne zabliká. Do kelu! Zle  som si odhadol čas zbehu a mám už len 10 % batérie. Znižujem výkon lampy a dobieham spolubežca. Modlím sa, aby som nezostal bez svetla... Vôbec sa mi nechce z vaku vyťahovať batérie a prehadzovať ich.  Tiež sa modlím, aby mi neprehodili drop bagy, kde mám výkonnejšiu čelovku. Znížený tok svetla si vyberá svoju daň. Zakopávam čoraz častejšie. No strach z tmy je väčší a tak si udržujem tempo. Trochu zakufrujeme, ale o chvíľu sme opäť na trati a zbiehame na asfaltku. Už sme dolu. Na pravej nohe mám nejaký divný pocit. Mrknem na tenisku a zisťujem, že mám odtrhnutú tretinu podrážky. No výborne! Ešteže som si pribalil náhradné tenisky. Nesedia mi síce tak ako tieto, ale aspoň môžem pokračovať ďalej. Je takmer jedna hodina po polnoci a dorazil som na veľkú občervovačku Margineda. Vyzdvihnem si drop bag a zaleziem do kúta telocvične. Opäť sa snažím v maximálnej možnej miere odpočívať, najesť sa, napiť. Vymením ponožky za nové, premastím nohy. Doplním minutý materiál za nový. Vymením čelovku - našťastie je tu! Gemini Olympia mi dáva v temnote istotu.  Z noci robí deň a hlavne svieti tak dlho, že ešte vlastne neviem ani ako dlho, nepodarilo sa mi ju na pochode ešte nikdy vybiť. Tak tomu bolo aj teraz. Na Marginede sa zdržím veľmi dlho, skoro hodinu. No cítim, že je to potrebné a ani vnútorne si nič nevičítam. Ide sa ďalej, v nových (starých) teniskách vybieham do tmy mesta, opäť stretávam Jozefa a motáme sa mestkými zákutiami, až nakoniec opäť sa dostávame do kopcov.  Kráčame serpentínami, ktoré mi pripadajú nekonečné a vôbec ale vôbec ma nebavia. Začínam pociťovať únavu a na plecia mi sadá spánok. Púšťam Jozefa dopredu a zmierňujem tempo. Dobieham slečnu Bil, ktorej o chvíľku dvakrát blikne jej Nao. Upozorním ju, že je čas meniť batériu. Súhlasne prikývne a dá dolu vak. Gentlemansky ju zanechávam v temnote a pokračujem ďalej. Vlečiem sa ako slimák. Som si plne vedomý, že toto úvodné stúpanie bude drsné. Bol som na to pripravený. Teda aspoň som si myslel. Nebol. Slečna Bil s novou batériou ma predbieha a mizne kdesi v kopcoch. No pekne.  Zaspávam a to nie je dobre. Rozhodujem sa pre prestávku. Postojačky zložím hlavu na rukoväte palíc a zatváram oči. Aspoň na chvíľočku. Nesmierne sa mi to páči a nechávam sa unášať prichádzajúcim spánkom. Zobudím sa na to, že snívam. Trvalo to len chvíľku ale bolo to nesmierne osviežujúce. Únava zo mňa spadla a ja som sa konečne svižne dokázal pohnúť. Prešvihnem sa cez dva vrcholy (výška iba 1600 m), dostávam sa na spevnenú cestu a rozbieham sa.  Začína ma to baviť a pridávam do tempa. Predbieham slečnu Bil, Jozefa ako aj ďalších bežcov. Konečne je tu Coma Bela - občerstvovacia stanica. Tu sa najem, napijem a uchmatnem deku. Posediačky sa do nej zabalím a s narastajúcim pocitom tepla prichádza spánok, ktorému nechcem odolať, zdriemnem si asi 15 minút, deku posuniem slečne Bil, ktorá sa okamžite zvalí na lôžko, zvrtnem wecko a  poberiem sa ďalej.  Začína svitať. Terén nie je moc strmý, idem lesíkom, ktorý je však bez života. Aj keď stúpanie nie je moc veľké, znovu začínam pociťovať výraznú únavu. Prekonávam sa až do okamihu, kedy dôjdem na akúsi asfaltku, kde je autobusová zastávka s kvetináčmi. Nastúpal som do výšky 2000 m a som rozhodnutý zopakovať pokus s mikrospánkom. A tak si sadám na jeden s kvetináčov a pokúšam sa zaspať. Vtom sa ku mne priblíži jeden s organizátorov so slovami či som OK a čo sa deje. Vysvetľujem mu, že som fajn, iba že potrebujem chvíľku pospať. Navrhuje mi, že môžem prespať na chate. To mi moc nesedí, veď podľa plánu je najbližšia chata až za Pic Negre, čo je teda ešte  poriadne ďaleko. Chlap sa pousmeje a ukazuje mi na plániku bližšiu chatu. Naznačí mi, že ma tam odprevadí. Ďakujem mu a argumentujem mu, že ho nechcem zdržovať. On s hrdosťou ukazuje na svoju oranžovú vestu organizátora a o dpovedá, že je to predsa jeho práca. Cestou sa družne porozprávame a dorážame na neoficiálny kontrolný bod ( týchto na  celej trase bolo množstvo), kde je skutočne chatka. Chlap mi ponúkne vodu a možnosť voľby spať v chate alebo vonku pri ohnisku. Hneď sa rozhodujem pre ohnisko, kde si aj sadám a znovu s hlavou opretou o paličky prepadám mikrospánku. Po niekoľkým minútach sa cítim celkom fresh a tak sa zdvíham,  srdečne všetkým ďakujem  a odchádzam (až teraz pri písaní blogu si všímam v itenerári, že chatka je tu uvedená - Refugi Roce de Pimes). Výstup na Pic Negre mi spríjemnil Poliak Piotr, s ktorým sme si dobre sadli s tempom a tak sme sa ťahali. Výstup som si moc už neužíval, pretože som bol dosť unavený a ani foťák sa mi už vyťahovať nechcelo.  Z Pic Negre sme to zbehli na Clarol (pred 14:00 hod), občertvovačku, ktorá bola celkom milá a tu som získal opäť aspoň časť svojich síl.  Piotr odišiel s tým, že ho cestou dobehnem. Žiaľ nedobehol som ho, pretože to vzdal, mal problémy so žalúdkom. Bežalo sa prevažne lesným terénom a tak to celkom šlo i keď nie moc rýchlo.  Nasledovala opäť pílka horami a dolami, slnko už začalo pripekať. Terén sa zmenil na skalnatý. Konečne dobieham na chatu v rekonštrukcii - Illa. Načerpám potrebnú energiu, pozriem sa na zásah vrtuľníka, ktorý zváža nejakého nešťastnho bežca a už frčím ďalej. Vystupujem okolo majestátnej priehrady, ktorá je povyše chaty, následne sa púšťam do nekonečného zbehu, kde po chvíli zbadám skupinu rybárov, ktorý sedia na zemi pri mikropotôčiku, do ktorého sa ledva zmestí dažďovka. Som tak prekvapený, že zastanem a pýtam sa ich, čo tu preboha chytajú. Oni bez váhania opovedajú, že ryby. S úškrnom rozťahujem ruky a ukazujem na potôčik, že či to fakt myslia vážne. Pochopili a začali sa rehotať a ukazujú hore na priehradu. Zanechávam ich Petrovmu remeslu a bežím ďalej. Zbeh je skutočne nekonečný, no v peknej prírode, lesy, povedľa rezko zurčí bystrina, no ja rozhodne rezko bežať nevládzem. Konečne som dolu a čaká ma znovu 3 km šľapania nahor. Pohybujem sa v masívnych kotlinách skalnatých hôr, kde sa na rozsiahlych lúkach pasú kravky. Je mi jasné, že pitie z prírodných vodných zdrojov skončilo. Slnko pečie ako v peci na pizzu. Aj keď mám rád teplo, toto je moc, teplomer na hodinkách vystúpil na 33 stupňov, no myslím si, že chce byť ku mne milosrdný, lebo pocitovo je to aspoň 40. Šiltom sa snažim vyrobiť si aspoň mikrotieň, no  pred slnkom niet úniku. Kravkám to tiež asi začína pripekať a tak ničia značenie trasy. Táto časť trasy je zaujímavá aj v tom, že 9 hodín som mimo signál, mimo civilizácie. Celý čas bežím takmer sám. Akonáhle sa prehupnem cez reťazec hôr začínajú mi chodiť prvé SMS od kamarátov, že čo je so mnou. So strateným signálom som zmizol aj z obrazoviek kontrolných bodov. Pomyslím si, aké je to od nich milé, no nemám síl na vytiahnutie telefónu. Viem, že do hodiny som dolu na chate. Zbeh je príkry v ťažkom technickom a pre mňa prakticky nebehateľnom teréne. O chvíľu ma dobieha dvojica Francúzov, pokecáme, pýtajú sa ma také veci, že ako sa mi páči (áno páči), či som prvý raz (áno som) a že či ešte nabudúce pôjdem. Tu spozorniem a takmer si poklepem po čele. Vám šije? Toto ešte raz??? Nikdy! Zdvorilo im odpovedám, že už asi nie, že mi to aj stačí. Nechápavo na mňa pozerajú a hovoria, že je to tu predsa veľmi pekné! V každom prípade ma chlapci dostali aspoň do akého-takého tempa pri zbehu. Nechávam ich ísť (ha, ha dobrá fráza) a onedlho ju tu druhá veľká občerstvovačka, kde ma čaká drop bag.  Táto mi pripadá asi najlepšia. Okamžite ako prichádzam tak sa ma ujíma chlap, usadí ma, pýta sa ma čo potrebujem, ochotne mi prinesie vak. Luxus! Sú tu sprchy, lehátka maséri, pedológ! (chlap ktorý sa mrkne na vaše odtlaky) Zdvorilo ho odmietam, pretože sa sám dotýkam vlastných nôh s dosť veľkým odporom a predstava, že to urobím niekomu druhému je nepredstaviteľná. Na druhej strane som si ich mohol umyť, ak by bolo zle :).  Ako chlípem polievku pozerám na pedantnú prácu pedológa, ktorý ma stanovisko opodiaľ.  Pozerá na nohy chlapa, ktorý to o chvíľu zabalí. Odtlaky sú príliš veľké.  So sebazaprením kontrolujem svoje vlastné nohy a s prekvapením zisťujem, že sú v pomerne dobrej kondícii. Dosť ma bolia prsty, čo je dané faktom, že som bol nútený obuť si tenisky, čo mi moc nesedia. V tomto okamihu mením ponožky, premasťujem nohy a rozhodujem sa vymeniť aj tenisky. Na nohy navliekam X-talony. Viem že riskujem, ale inak to nešlo. Z vaku vyhadzujem všetko nepotrebné, odľahčujem do maximálnej možnej miery. Som si vedomý, že záver bude krutý a tak si to nemienim robiť ešte horším. Prekvapivo svieži opúšťam stanicu a svižne vybieham do začínajúcej noci. Čakajú ma tri posledné vrcholy. Po krátkej rovinke sa dostávam do lúčneho terénu, s miernym stúpaním, ktorý sa čoskoro mení na premočenú bažinu. Kompletne premočím tenisky a viem, že do konca závodu už neuschnú. Moc mi to neprekáže, pretože celý pretek bežím v ponožkách s membránou - Sealskin. Viem, že pocit chladu rýchlo zmizne.  Prichádza noc a s ňou aj prvé z troch stúpaní. Francúzi mi povedali, že kto dá predposledné dva, tak už to má vybavené. Táto myšlienka ma drží a tak sa s chuťou púšťam do príkreho kopca. Zatiaľ to ide, aj keď ťažko. Strašne dychčím. Ústa mám vyschnuté, pery ma pália. Tieto dva vnemy sa stanú na zvyšok preteku najhorším zážitkom z preteku. Okrem toho začínam kašľať. Kašlem hrozne, naťahuje ma pri tom. Je to preto, lebo v hrtane sa mi tvoria strašne hutné hlieny a tie ma neskutočne dráždia. Ľudia okolo museli mať zážitok ... Horko- ťažko zdolávam prvý vrchol a už znovu zbieham príkrym terénom dole. Znovu nekonečný zbeh. Dochádzam na občertvovačku Inclés. Zvalím sa na stoličku v stane, ktorá sa zvažuje dozadu. Hmm ak spadnem, tak sa už nepostavím. Musím vyzerať hrozne, lebo pani sa na mňa kuká strašne podozrievavo. Na občerstvovačke majú pizzu, tak hneď do seba hážem jeden trojuholníček. A opäť rovnaký scénar - pitie, jedenie a odchod. Obzerám sa a pani sa za mňou dlho pozerá z okna chaty. Znervózniem. To vyzerám fakt tak zle? Kontrolujem svoje súčiastky a zdá sa mi všetko OK. Opäť stúpanie, najskôr mierne. Prechádzam okolo divokej riečky, na oblohe sa zjavil mesiac v splne. Neskutočné!  Som sám, potok hučí, ale inak je všade pokoj. Obzerám sa a v úžase zastanem.             V diaľke vidím bledú mihotavú siluetu veľkú asi ako kôň. Neveriacky mením uhly pohľadu, stále je tam. Do kelu! To čo je?!  Zvyšujem výkon čelovky aby som tomu prišiel na kĺb. Ha ha ha! Rozčerený prúd rieky v kombinácii so svitom mesiaca vytvoril takýto neuveriteľný prelud.  Spokojne sa otáčam a utekám ďalej. Zdá sa, že víly neexistujú. No pokračovanie je čím ďalej ťažšie. Nasleduje niekoľko menších výstupov a zbehov až sa konečne dostávame pod úpätie predposleného vrchu. Tak toto nevyzerá dobre! Zdvihnem hlavu a v diaľke mi mizne celý rad reflexiek - ďaleko a hlavne vysoko! Už teraz dychčím ako divý, čo ma ešte čaká? Už nerozmýšľam, že je to predposledný, ale hlavne najťažší vrchol. Už myslím len na to, že to chcem mať celé z krku. Už toho bolo dosť. Som príliš unavený. Spúšťam autopilota. Najskôr 20 krokov. Dychčanie. Pauza. Pohľad na hodinky ... + 3 výškových.... ďalších 20 krokov, dychčanie, pauza, pohľad na hodinky .... no takto to asi nepôjde. Zmena taktiky. Musíš kráčať po najbližšiu reflexku. Napočítal som ich 18. 18 dýchčaní, 18 zastavení, 18 záchvevov posledného vypätia síl. Následne sa terén trochu sklopil.... a zbadal som ďaší had stúpajúcich reflexiek.... Nenadával som, sklonil som hlavu a šiel. Pekne jednu po druhej. Až som ten predposledný vrch dal. Ani som sa za ním neobzrel. Mesiac mi svietil do chrbta - neuveriteľne silno. Vždy som sa zľakol, keď sa mi dostal do zorného poľa. Opäť strmý zbeh v skalnatom teréne. Opäť som to nevedel bežať a skôr som len akosi cupital, no žiaľ nie moc rýchlo a tak sa pomaly stierala hranica medzi výstupom a zostupom. Cestou som stretol partiu bežcov ako sa ukladajú na zem. Obiehal som ich s komentárom, že nech neblbnú a rozhodne nech na zemi nespia, že sa podchladia. Chata už bola celkom blízko. Neviem či na mňa dali.... No bolo mi ich ľúto. Bol som tiež veľmi unavený, no neviem si predstaviť takto zaľahnúť. To už len čakať na smrť. Čakala ma posledná chata. Tá bola veľmi skromná, len 2 miestnosti, v jednej otvorené ohnisko, tam domáca pani varila polievku. Táto mi chutila najviac. Domáci pán ma posadil na kartón instatných polievok, pretože som trval na tom, že musím sedieť v teple. Opäť na mňa prišiel spánok, a tak som si pár minút zdriemol. Skôr to bola séria mikrospánkov, kedže som sa vždy zobudil ako mi padá fukerka z kolien - tento proces sa opakoval aspoň sto krát. Keď už pospávania bolo dosť, zajedol som polievky, vypil koly a pobral sa na poslednú časť trasy. Ako povedali Francúzi, to už nič nie je. No keď som zistil, že ma čaká ešte 12 km a hlaven 600 m prevýšenia, tak som moc veselý nebol. Terén nebol ľahký, liezlo sa takými skalnými doskami a pohľad nadol ma razom prinútil nespať. Konečne posledný vrch! Hurá!!!!!. Predposledná fáza bola v znamení zbehu mne už známej chaty Sorteny. Zbeh bol opäť neskutočne dlhý. Každú chvíľu som očakával, že sa objaví vytúžená chata a ... nič. Následne som začal počuť hudbu, takú elektronickú ako z prvých digitáliek. Hurá! Chata už musí byť blízko. Melódia sa stále a stále opakovala. Do nekonečna. Ups! Tu niečo nie je v poriadku. Odkiaľ tá hudba vlastne je? Pekná zvuková halucinácia to bola! ( teda ak v kríkoch nespal medveď a v bruchu mal odhryznutú ľavačku vietnamskeho turistu).  Začína svitať a slnečné lúče sa dotkli štítov hôr. Tie hrdo zažiarili, akoby zahoreli láskou ku mne.  Zdravia ma a ja im odpovedám že dobré ráno, no zasa až tak rád vás nemám (to ten momentálny pocit)! Parádne svitanie! Konečne Sorteny. Posledné rutinné úkony. Čaká ma posledných 12 km. V hlave kalkujem ..... 12 km = 4 hodiny .... neakceptovateľné!. Pýtam sa pána na občerstvovačke. On mi s kľudom odpovedá - je to ľahké, za 2 hoďky som dole. To mi spraví náladu a s chuťou sa rozbehnem. Konečne je to terén, aký mám rád.  Oprem sa do toho a ono mi to ide. Predbieham niekoľkých bežcov, ktorí nechápavo krútia hlavou. Adamko mi píše SMS, že ma budú čakať a že pôjdu obaja so mnou do cieľa. Spočiatku je mi to ľúto, lebo mali bežať Solidtrail, no vyšlo to zrovna tak, že v čase ich štartu, budem dobiehať do cieľa. Adam nebol navyše vďaka hnačke vo svojej koži. Rodinná rada nakoniec vydala uznesenie.... Ja som zásadnejších rozhodnutí schopný nebol.  Ako neskôr ukázal čas, rozhodli sa správne. Terén je čoraz plochší, bežím ako o život. Predbieham niekoľkých stovkárov, dobieham pred náš hotel, vítam sa s chlapcami a spoločne bežíme posledné 2 km. Cestou mi chlapci porozprávajú všetko čo za posledné 3 dni zažili. Vbiehame do Ordina. Posledných 200 m... Eufória, všetci sa škeríme ako lečá a užívame si TEN okamih. Možno je to pár sekúnd, ale asi to je pocit, pre ktorý sa oplatí bežať vyše 50 hodín. Neviem. Objímam Katku. Zdravím Kuška, Markétu..... 

Veľa ľudí sa ma pýtalo, či som rozmýšľal, či to nevzdám. Moja odpoveď je nie.  Nikdy do takéhoto preteku nemôžete ísť s myšlienkou možnosti vzdania. Ona o chvíľku narastie a poskytne vám tú milosrdnú barličku zámienky, prečo to položiť.

Ronda je parádny pretek. Najlepší aký som zažil. Najkrajšie peklo :). Ak sa niekedy rozhodnete, berte ho s pokorou a veľmi vážne pristupujte k príprave. Inak Vás ten pretek dostane a zje pred druhým východom slnka. 

Tréning do vrchu sa osvedčil, no druhý raz by som pred pretekom absolvoval prípravu vo vysokohorskom teréne, áno je to priam nevyhnutné - pre každého.

Konečne ma zásadne neboleli nohy. Na druhej strane s dýchaním (+suché ústa a pery) to bolo peklo.

Výsledky (z môjho pohľadu úplne nepodstatné.... tu je jedno či dojdeš 50-ty alebo 150-ty):

Čas: 50:21, celkové poradie 82. Poradie v kategórii (veterán 1 - čiže mladší starci) 38.

A nezabudnime ani na Kuška. Martin Kušnier šiel Celestrail a šiel ho parádne! Dobehol 158 (pôvodne som napísal 182 - moc sa ospravedlňujem) !!!! Ako nič!


EPILÓG

Ďakujem svojej rodine. Áno , nezvyknem to takto ostentatívne a takto verejne. Ale ďakujem. Ronde som venoval veľmi veľa času, na úkor ich a s ich pochopením.  Popri práci a všetkom tom  to vôbec nebolo jednoduché. Preto veľká vďaka!

Tiež sa chcem poďakovať firme Win s.r.o. za zabezpečenie mojej výživy produktami Nutrend.


Fotopríloha



































3 komentáre:

Unknown povedal(a)...

Vlado klobuk dole

J.K.D.movie povedal(a)...

Si nielen kvalitný Bežec, Lekár, Manžel ale aj majster pera a slova . Myslim že vždy keď ťa stretnem ti budem salutovat

roman duda povedal(a)...

Vladino neskutočná paráda, krásny zážitok, veľmi pekne podaný, keď som to čítal úplne som cítil ten chlad nad ránom aj svitanie, veľký obdiv a trošinku závisti